Sieň slávy

Michal Polóni (7.4.2024 v Senici – 8.5.2024 v Bratislave)

Michal Polóni začínal s futbalom v rodnej Senici, hrával v mužstve AC Senica. Po prechode na štúdia do Bratislavy však prešiel k hokeju. Hrával za Sláviu Bratislava, Ski Klub i I. ČsŠK Bratislava (dnešný Slovan). Bol hráčom, rozhodcom (na MS i na ZOH), funkcionárom, zaslúžilým trénerom. Je označovaný za priekopník kanadského hokeja na Slovensku. Vychoval takých hráčov, ako Dzurilla, Golonka, bratia Gregorovci, Čapla, Tajcnár, Kužela, Ujváry, bratia Šťastní a ďalší. So žiakmi a dorastom Slovana Bratislava získal mnohé tituly. V rokoch 1940 - 1943 bol trénerom hokejovej reprezentácie Slovenska. Bol však všestranným športovcom. Na majstrovstvách Slovenska v krasokorčuľovaní získal striebornú medailu v súťaži športových dvojíc, v tenise patril do prvej desiatky slovenského rebríčka, bol horolezec i motocyklista (na tradičných 500 km slovenských sa stal víťazom súťaže amatérov). Desiatky rokov šéf ZŠ v Bratislave. 30. novembra 2002 bol medzi prvými uvedený do Siene slávy Slovenského hokeja.

Jozef Hrebíček (1933 – 2003)

Prvým Seničanom, ktorý si obliekol prvoligový dres bol Jozef Hrebíček, ktorý hrával za Spartak Trnavu v sezóne 1957/1958. Z Trnavy viedla jeho cesta ešte na dva roky do druholigovej Považskej Bystrice, inak celú svoju kariéru zasvätil rodnej Senici. Nechýbal ani v mužstve výberu XI. okresu Senica, ktorá odohrala proti reprezentácii ČSSR pri príležitosti slávnostného otvárania nového futbalového štadióna v Senici. Aktívne hrával v Senici do svojich 36. rokov. Potom presedlal na povolanie trénera. Dvakrát po sebe doviedol Bradlan Brezovú pod Bradlom k postupu ako hrajúci tréner. Po návrate do Senice trénoval žiakov, dorast i B - mužstvo.

Ján Baďura (1927 - 2017)

Snáď najväčšou postavou futbalovej Senice bol Ján Baďura, alebo Strýc Ján, ako ho v Senici volal snáď každý. V časoch jeho mladosti ani nebol iný šport, ktorému by sa mohol venovať. Vždy ho bavilo skôr gólom zabraňovať, ako ich dávať, takže jeho osud bol medzi žrďami. V pouličnej lige ho objavil v tom čase mecenáš senického futbalu Štefan Štrba a zlanáril ho do družstva dorastu, ktoré trénoval Rudolf Pšúrny, a ktoré v tom čase bojovalo dokonca o majstra Slovenska. Bolo to však ťažké vojnové obdobie, a tak, kvôli blížiacej sa fronte, sa zápas o majstra Slovenska v Prešove ani nehral. To bolo aj príčinou rozpadu futbalu v Senici, keďže z ihriska si Rusi spravili parkovisko pre svoje mobilné cisterny. Zo Senice neskôr odišiel Baďura do Spartaka Myjava, do Senice sa vrátil až po skončení vojenskej služby a bojoval tam celý futbalový život. S aktívnou činnosťou skončil ako 35 - ročný. Jeho pofutbalová činnosť je však ešte bohatšia. Najskôr začal ako futbalový rozhodca. K trénerstvu ho priviedla vlastne iba náhoda. Už na novom (terajšom) štadióne hrala Senica s Gbelmi a vtedajší tréner Kováčik sa akosi nevedel dohodnúť s mužstvom a jednoducho cez polčas odstúpil. Chlapci, s ktorými Baďura predtým väčšinou ešte hrával, ho zavolali, aby ten zápas doviedol ako tréner do konca. Keďže „Baďurovci“ vyhrali a o týždeň čakal mužstvo neľahký zápas vo Veľkých Levároch, požiadal ho riaditeľ podniku Miloslav Chomo, aby išiel s mužstvom. Aj tam vyhrali a to zrejme dopomohlo k tomu, aby sa stal trénerom Senice. S výnimkou dvoch rokov vo VTJ Senica strávil Baďura všetky trénerské roky v Slovenskom hodvábe Senica. Hoci je meno Jána Baďuru v Senici späté s mládežníckymi kategóriami, v minulosti pôsobil aj pri kormidle Senice. V sezóne 1965/66 postúpiť najskôr do majstrovstiev oblasti a v sezóne 1973/74 aj do divízie. O práci s mládežou hovoril v jednom rozhovore Ján Baďura sám. „Táto práca ma veľmi bavila, pretože hlavne u mládeže je za trénerom vidieť práca. U dospelých bývajú zvyčajne kádre mužstiev stabilné s minimálnymi zmenami, no u mládeže sa rok čo rok obmieňajú a treba si družstvo vybudovať k obrazu svojmu. Tu je za vami vidieť práca. Mojím koníčkom bolo sledovať mladých hráčov po okolitých obciach a tých najlepších priviesť do Senice. Z okolia som si vytipoval viacerých, z ktorých sme poskladali dorast. Ten hral v 1. lige a nie podradnú úlohu. Hrali sme vyrovnané partie s mužstvami takých klubov ako Slovan, Inter, Nitra či Trnava.“

Fridrich Hutta (nar. 2.9.2024)

S futbalom začínal v rodnom Dojči, kde hrával až do dorastu. Počas štúdií v Trnave hrával za ligový dorast Spartaka až do nástupu na Základnú vojenskú službu. Počas nej hrával za RH Ostrava a RH Brno. Po skončení ZVS sa vrátil do Dojča, kde hral ešte pol roka. V roku 1957 prestúpil do Senice, ktorá sa stala jeho klubom na zvyšok jeho aktívnej kariéry. Lákavú ponuku zo Spartaka Trnava musel odmietnuť pre pretrvávajúce problémy s meniskom, keďže operácie sa v tom čase príliš „nenosili.“ Rád spomína na stretnutie s reprezentáciou Československa v roku 1962, čo bol veľký sviatok nielen pre divákov, ale aj samotných hráčov výberu Okresu.

S aktívnym futbalom skončil v roku 1968 ako 34 - ročný, no už posledné dve sezóny pôsobil ako hrajúci tréner, nakoľko pri futbale chcel ostať. Najpodstatnejšiu časť svojej trénerskej kariéry strávil samozrejme v Senici, kde z prvých 15 rokov v 1. SNFL odtrénoval jedenásť. Mimo Senicu trénoval VSŽ Košice, Duslo Šaľa, Hodonín, Ratíškovice a Hrušky. Do Senice sa vrátil v roku 2002, ale už k mládeži, s menšou epizódkou v Častkove, ktorý sa stal B - mužstvom Senice. Za zásluhy o rozvoj futbalu mu bola Slovenským futbalovým zväzom udelená strieborná medaila.

Rudolf Višváder (nar. 1943)

S futbalom začínal v Záhorskej Vsi, kde už v dorasteneckom veku hrával za A - mužstvo. Pre jeho mimoriadnu rýchlosť mu „prischla“ prezývka Záhorský expres, ktorá výstižne vystihovala jeho pohybové nadanie. Ako 19 - ročný narukoval do neďalekých Malaciek, kde hrával za tamojšiu Červenú hviezdu počas ZVS, ale aj nasledujúce dva roky. Potom už nasledoval prestup do Senice, kde sa hneď stal najlepším strelcom mužstva. Mimoriadne sa mu darilo v príprave na sezónu 1967/68, v ktorej nastrieľal 12 gólov a to Senica nemala žiadnych ľahkých súperov, veď hrala aj s ligistami z Prešova a Žiliny. Strelecká produktivita Rudolfa Višvádera dávala nádej pre senické mužstvo, ale aj upútala pozornosť silnejších klubov z vyšších súťaží. Keď Senici v dobre rozbehnutej sezóne nakoniec postup nevyšiel, prestúpil R. Višváder do Topoľčian, kde pôsobil takmer deväť rokov aj „vďaka“ zraneniu a operácii menisku, inak by zakotvil v Zbrojovke Brno, ktorá mala o jeho služby eminentný záujem. Trénersku kariéru začal v Továrnikoch, kde pôsobil ako hrajúci trener do roku 1981, kedy sa vrátil späť do svojej Záhorskej Vsi, kde pôsobil ako hrajúci tréner až do roku 1987 a ako 44 - ročný si ešte zahral aj so svojim synom Rudolfom mladším.

Jozef Sloboda (nar. 6.8.2024)

Jeden z najväčších talentov - odchovancov, akého senický futbal mal, je Jozef Sloboda. V družstve žiakov začínal ako jedenásťročný a celých 24 rokov bol verný senickému dresu, s ktorým sa lúčil pred očami celého futbalového Slovenska, počas priameho televízneho prenosu zo zápasu 22. kola 1. SNFL SH Senica - VSS Košice v roku 1983. Na sezónu išiel ešte vypomôcť mužstvu Malaciek a chvíľku hrával aj za Lakšársku Novú Ves. V súťažiach riadených SFZ odohral za Senicu za šesť a pol sezóny 176 zápasov a nastrieľal 19 gólov. V skutočnosti je tých zápasov i gólov oveľa viac, veľa ich odohral v krajských majstrovstvách a v mládežníckych kategóriách bolo oveľa viac.

Rudolf Pavlík (nar. 1962)

Jeden z najväčších talentov, ktorý kedy vyšiel zo senickej liahne. Už ako mladučkého ho tréner Jozef Procháska priviedol z neďalekej Cerovej do Senice, kde Rudolf Pavlík v drese SH Senica naplno rozvinul svoj veľký talent. Pravidelne hrával v mládežníckych reprezentačných výberoch a neskôr jeden zápas odohral aj za A - mužstvo Československa. Bolo to v prípravnom stretnutí v Nórsku, v ktorom Československo vyhralo 3:2. Ako 17 - ročný debutoval za A - mužstvo Senice v 1. SNFL proti Trebišovu a hneď po štyroch minútach sa zapísal medzi strelcov zápasu. Už v dorasteneckom veku si ho začali všímať takmer všetky najväčšie kluby na Slovensku, no „vyfúkla“ im ho Zbrojovka Brno, kam ako 19 - ročný po sezóne 1981/82 prestúpil. Vojenskú službu absolvoval v najslávnejšom vojenskom mužstve československej histórie, Dukle Praha. Po jej skončení sa vrátil do Brna, no v roku 1986 prestúpil do DAC Dunajská Streda, ktorá sa stala jeho klubom na ďalších šesť rokov, počas ktorých vynechal iba päť ligových zápasov. Potom odišiel do Prahy, kde obliekal dresy Bohemiansu a Viktórie Žižkov, v zahraničí hrával za Austriu Viedeň, odkiaľ sa na rok vrátil do Dun. Stredy a cez menšie kluby v Rakúsku sa priblížil k záveru svojej kariéry, ktorú ukončil v drese Šamorína, ktorý sa stal aj jeho trvalým bydliskom.

Miroslav Reha

Žiaden futbalista neodohral v senickom drese v súťažiach riadených Slovenským futbalovým zväzom viac stretnutí ako on. Celý svoj futbalový život zasvätil Senici. Spolu s bratom Vladimírom prešli všetkými vekovými kategóriami, od najmenších žiačikov až po A - mužstvo. V ňom Miki, ako ho všetci volali, odohral za 12 sezón 297 stretnutí, v nich dal 19 gólov. Najčastejšie hrával na poste pravého obrancu, no niekoľko málo sezón ho tréner Hutta skúšal aj na hrote útoku. Ponuky mal aj z najvyššej súťaže, najviac sa o jeho služby zaujímal Inter Bratislava a ponuky mal aj spoza rieky Moravy. Na záver sezóny odskočil vypomôcť Iskre Holíč. Slovenské porekadlo, že „jablko nepadá ďaleko od stromu,“ sa potvrdilo aj v jeho prípade. Senický dres obliekal aj jeho syn Rastislav a zať Martin Adamec, ktorého dvaja synovia (Mikiho vnuci) Martin a Marcus, sú veľkými nádejami senického futbalu.